Ekvádor: Magický poklad v Andách časť 2

Moje zážitky

Keďže som mala šťastie túto krajinu navštíviť a to nie len raz, ale rovno dvakrát, dnes by som sa s vami rada podelila o moje zážitky, skúsenosti a aj mnohé kultúrne šoky, ktoré som v tejto nádhernej krajine plnej kontrastov zažila.

Moja cesta Ekvádorom začala v meste Quito.

Quito sa nachádza v provincií Pichincha a pri nadmorskej výške 2 850 metrov nad morom je druhým najvyššie položeným mestom na svete. Pri takejto nadmorskej výške môžete pociťovať prejavy výškovej choroby. Tá sa prejavuje bolesťou hlavy, pocitom na odpadnutie, nevoľnosťou, únavou… Ja som v Ekvádore vážny problém nemala, hoci som pri šliapaní do kopcov alebo kráčaní po schodoch mala pocit, že sa mi pri nadýchnutí nedostáva do pľúc dostatočné množstvo vzduchu. Nebolo to však nič vážne a Ekvádorčania vám na toto odporučia ich bylinkový čaj z listov coca. 

Čo sa týka Quita, mesto je vzdialené len 24 km od rovníka. Práve to mu zabezpečuje celkom stálu celoročnú teplotu. Mesto má okolo 2,8 milióna obyvateľov a srdce Quita, jeho historická časť, je súčasťou UNESCA. V historickom centre nájdete mnohé kostoly akým je napríklad kostol Compañia de Jesús zo 16. storočia alebo majestátna katedrála svätého Františka. Tá patrí k najrozsiahlejším stavbám celej Latinskej Ameriky. Z katedrály máte výhľad na sochu Panny Márie zvanej Virgen De El Panecillo. El Panecillo je pahorok rozprestierajúci sa nad Quitom. Kopec má tvar bochníka chleba (pan – chlieb v španielčine). Panna Mária má mesto ochraňovať, no štvrť, ktorej sa „otáča“ chrbtom nedostala jej požehnanie. Aspoň tak hovoria reči miestnych o najchudobnejšej a najnebezpečnejšej južnej časti Quita. Pokiaľ sa v Quite ocitnete, takisto môžete navštíviť turistickú atrakciu „Mitad del Mundo“ – teda stred sveta, ktorou vedie rovník.

Mesto Guayaquil

Na opačnom konci krajiny sa nachádza Guayaquil, ktorý leží na rieke Guays – mesto s úplne odlišnou atmosférou ako Quito. Guyaquil ma teplú a vlhkú klímu a to celoročne. Je to mesto absolútnych kontrastov. Štvrť Samborondon, ktorá pripomína Miami pri prejdení mostom vystrieda chudobná štvrť s „pozliepanými“ domčekmi. Guayaquil je rodiskom známeho speváka Julia Jaramilla, ktorý vystupoval po celej Latinskej Amerike. V Guayaquile sa oplatí vyskúšať ich špecialitu – kraba – v špeciálnych reštauráciách – Cangrejal (cangrejo po španielsky krab). Kraba si môže objednať „v celosti“ a kúsok po kúsku jemné mäso vyberať z klepietok alebo si objednať už hotové jedlo s krabím mäsom. Je to hotová delikatesa a najlepšie chutí práve, keď si ho objednáte klasickým spôsobom.

Sopka Chimborazo

Navštívili sme aj mesto Riobamba, ktoré sa rozprestiera pod majestátnou sopkou Chimborazo s nadmorskou výškou 6 300 metrov nad morom, ktorú domáci volajú Taita – teda otec. Chimborazo pre domácich reprezentuje akúsi spirituálnu silu a veria, že na to, aby ste na sopku mohli vystúpiť, musí vám to Taita dovoliť.

Dôležitou osobou spájajúcou sa so sopkou Chimborazo je tzv. „hielero de Chimborazo“ –  80-ročný pán menom Baltazar, ktorý z Chimboraza ťaží ľad. Tento výšľap mu zaberie cca 7 hodín kým narazí na bloky ľadu. S každým ďalším kilometrom tejto trasy je kyslík čoraz redší, dýchanie náročnejšie a somáre, na ktorých ľad preváža, čoraz pomalšie. V minulosti sa ľad z Chimboraza predával v celej krajine. Dnes je Baltazar jediný, ktorý ľad ťaží a predáva ho v okolitých mestách a dedinách. Ekvádorčania veria, že ľad z Chimboraza má liečivé účinky a radi si z neho vychutnajú napríklad džús alebo zmrzlinu.

Mesto Cuenca

Ďalším z mnohých miest, ktoré sme navštívili bola Cuenca – najviac turistické a najbezpečnejšie mesto v Ekvádore. Pri prechode z južne položeného Guayaquilu do Cuency vysoko v Andách sme prechádzali serpentínami a z okna auta sledovali neustálu zmenu krajiny a klímy. Prešli sme hmlou, dažďom dokonca aj snehom a krúpami. Cuenca sa nachádza v provincii Azuay a je obľúbenou destináciou amerických turistov. Ekvádorčania jednu z jej štvrtí nazvali „gringolandia“ (gringo – hovorovo Američan). Mesto má koloniálny charakter vďaka nádhernej katedrále obloženej bielym mramorom a kupolám z úchvatných modrých dlaždíc, ktoré pochádzajú z Česka. 

Okrem klasických pamiatok ako je katedrála či múzeum sombrera určite odporúčam navštíviť čokoládovňu Dos Chorreras. Jedna sa nachádza priamo v centre mesta, zatiaľ čo druhá, vzdialenejšia, je mimo mesta v „páramo“ – planine, ktorú obkolesujú Andy.

Gastronómia Ekvádoru

Tradičným jedlom v Cuence je bravčové mäso a typická príprava je hornada a fritada – teda bravčové spravené v rúre alebo vysmážané. To sa často podáva s ďalšou typickou surovinou a to je kukurica. Nie však taká klasická ako ju poznáme my. Ekvádorčania totiž takmer vôbec nejedávajú žltú, sladkú kukuricu, ale naopak používajú svoju odrodu bielej kukurice, ktorá má skôr slanú alebo neutrálnu chuť. Táto odroda sa nazýva „mote“ a zrniečka kukurice sú väčšie a biele. Mote často ochucujú rôznymi koreninami a pripravujú tak prílohu, ktorá sa volá „mote sucio“ – teda špinavé mote. To neznie veľmi vábne, no názov je odvodený od vzhľadu, ktorý dostane biela kukurica po zmiešaní s ingredienciami akými sú paprika, kmín, bravčová masť, koriander a cibuľka. Ďalším typickým jedlom pre Cuencu je niečo, čo vás určite šokuje – cuy, teda morské prasiatko. Áno, skutočne jedia morské prasiatka. Pečú ich na ražni podobne ako klasické prasa. Toto je ale jediné z tradičných jedál, ktoré som v Ekvádore neskúsila.

No a keď už sme pri tom jedle, musím sa povenovať gastronómií detailnejšie, pretože v Ekvádore sa je veľa a v Ekvádore všetci milujú jedlo! Základnou potravinou je tu zelený banán, plantain, teda zeleninový banán. Jedná sa o banán, ktorý je väčší ako klasický, ktorý poznáme my, má hrubšiu šupu a obsahuje viac škrobu. Používajú ho ako prílohu a to sú takzvané „patacones“ – teda malé okrúhle kúsky banánu, ktoré sa vysmažia a servírujú sa s čímkoľvek – mäsom, rybou, morskými plodmi, polievkou, syrom… Patacones patria k mojim najobľúbenejším jedlám. V Ekvádore vás jeden trs takýchto banánov stojí okolo dolára. Pripravujú z nich aj raňajkové jedlá ako je „tigrillo“ – to je uvarený alebo vyprážaný banán, ktorý sa pomága ako zemiaky a ďalej sa na panvici zamieša s vajíčkom, trochou smotany, syrom a niečím ako škvarky. Pripomína to vzhľadovo praženicu, ale o dosť lepšiu! Obdobným jedlom je aj „bolón“, ktorý je však v tvare gule a tiež sa podáva so syrom alebo škvarkami, či ideálne s oboma.

Ďalej sa tu veľmi často jedia morské plody a to najmä, ale nie len, krevety, ktoré pripravujú vysmažené v strúhanke alebo na spôsob „ceviche“. Ceviche z kreviet sa pripravuje z vývaru z kreviet, ktorý sa ale podáva studený s kúskami rajčín a červenej cibule. Toto všetko sa spolu s krevetami zakvapne šťavou z limetky, dochutí sa a podáva sa so zeleným banánom a koriandrom. Pokračujeme jedlom, ktoré je skutočne ekvádorské a to je polievka „encebollado“. Táto polievka je vývarom z tuniaka bieleho, do ktorého sa pridáva maniok alebo po španielsky yuca. Podáva sa s kolieskami červenej cibule, koriandrom a často aj so zeleným banánom, popcornom alebo ryžou. Táto polievka patrí medzi národné jedlá Ekvádoru a verte mi, že je vynikajúca! 

Verím, že som vás týmto článkom aspoň trochu preniesla do krajiny Inkov a priblížila vám ju aspoň z časti. Ekvádor je omnoho viac ako len dobré jedlo a pamiatky. Je to krajina plná tradícií, ktorá vás prenesie do úplne iného sveta a keď sa sem raz dostanete pochopíte, prečo bola práve Latinská Amerika kolískou magického realizmu. Všetko reálne je tu magické. A všetko magické je tu reálne.

O príprave na cestu sa dočítate v prvej časti – EKVÁDOR: MAGICKÝ POKLAD V ANDÁCH časť 1 Príprava na cestu

Autorka článku – Dominika je lektorkou španielčiny, cestovateľkou a milovníčkou španielskej kultúry.